Humoristická zbierka poviedok Katedra paupológie voľne nadväzuje na knihu Emana Erdélyiho a Mareka Vadasa Univerzita. "Niektoré charaktery som si v nej aspoň na chvíľu požičal s ich láskavým dovolením, ale kedykoľvek ich veľmi rád vrátim. Kniha je poskladaná ako mozaika a čitateľa dostane doprostred zverokruhu, ktorý nemá riešenie a môže byť aj predobrazom budúcnosti nie príliš dotovaného systému školstva. Mená, postavy a udalosti, i neexistujúci vedný odbor – paupológia sú v tejto knihe vymyslené. Akákoľvek podobnosť so žijúcimi osobami je iba náhodná, ale i tak poľutovaniahodná," píše autor. ROZHOVOR PRE KNIŽNÚ REVUE: Pýta sa Marek Kopča Debutovať sa zvykne v podstatne mladšom veku ako vo vašom prípade. Katedra paupológie vyšla, keď ste mali 48 rokov. Nie je to na vstup do literatúry predsa len trocha neskoro? Svojím spôsobom je, ale nie je to moja prvá knižka, hoci beletriu som predtým nepísal. Ako prozaik som si hneď na začiatok zvolil to najťažšie: napísať čosi humorné. Smiech je veľmi citlivá záležitosť, lebo niečo smiech vyvolá, iné nie. Trafiť sa je veľmi ťažké. Je však pravdou, že túto knihu som chcel vydať oveľa skôr. Už roku 1993 som ju sľúbil manželke ako svadobný dar. Nebol som však schopný napísať ju, pretože na veľa vecí, o ktorých v Katedre paupológie píšem, som bol ešte dosť nahnevaný. Tieto svoje pocity som nedokázal dať do uspokojivej literárnej podoby, lebo by v tom bolo viac hnevu ako literatúry. Až vtedy, keď sa človek od niektorých vecí oslobodí a odosobní, dá sa písať. V Katedre paupológie je veľa odkazov na známe texty svetových autorov a filozofov, ktoré parodujete. Pre nezainteresovaného čitateľa to môže byť náročné na porozumenie. Pre koho ste knihu písali a aké boli čitateľské ohlasy? Touto knižkou som sa snažil osloviť celé čitateľské spektrum, od najmladších čitateľov až po tých najstarších. Myslím, že sa mi to aj podarilo. Zaujímam sa o humor ako o fenomén. Nechcel som skĺznuť do roviny ľudového humoru, a preto aj narážky na rôznych filozofov boli koncipované tak, aby bol text čitateľný aj bez ich presného porozumenia. Je to moderný humor, ktorý neráta s čitateľovou neznalosťou a nevedomosťou. Ľudia dnes majú mnoho poznatkov a veľmi príjemne sa dokážu zabaviť aj na veciach, ktoré im nie sú absolútne jasné. Čitateľský ohlas bol dobrý a väčšina čitateľov v knihe postrehla veci, na ktoré som poukazoval. Jeden kolega mi poslal SMS, v ktorej napísal, že ešte teraz sa po prečítaní smeje, no nevie, či čítal niekedy niečo smutnejšie. Hlavnými postavami vašej knihy sú učiteľky na vymyslenej katedre paupológie – vede o chudobných a chudobe, ktorých hlavnou náplňou práce je lenivosť, intrigy a ohováranie. Nie je trocha sexistické, že v takomto negatívnom svetle sú vo vašej knihe prezentované takmer výhradne ženy? To je otázka, s ktorou sa často stretávam. Aj muži sú v tej knihe, len si ich čitatelia natoľko nepovšimli. Vzťah mužské – ženské nie je v tejto knihe vôbec vyhranený o čom svedčí skutočnosť, že hneď po jej vyjdení mi telefonovali kolegovia z iných fakúlt a do ženských postáv z knihy dosádzali konkrétnych učiteľov – mužov. Kniha by sa naozaj nemohla skladať výsostne zo žien. Išlo mi o úmyselnú a nadsadenú metaforu na prefeminizované školstvo a mizernú situáciu, ktorá v ňom panuje. Nie je to akt proti ženám, pretože tie vykonávajú skutočne záslužnú činnosť a na pleciach nesú veľké bremeno. Avšak vysoké percento žien pracujúcich v našom školstve svedčí o tom, že čosi v školskom systéme nie je zdravé. Keď je školstvo nedostatočne financované, odzrkadľuje sa to v jeho každodennej činnosti. Len čo sa učiteľ, muž či žena, dostane do takej nepriaznivej sociálnej situácie, že si napríklad nemôže dovoliť kúpiť knihu, musí sa to niekde prejaviť. Takže Katedra paupológie je nielen o finančnej chudobe, ale aj o chudobe ducha, ktorá s tým súvisí. Na druhej strane úroveň vzdelania našich študentov je veľmi dobrá, a to aj napriek tomu, že nie sú dobré podmienky, v ktorých sa vyučovanie uskutočňuje.