Nietzscheho Radostná veda rozvíja kľúčové témy jeho myslenia, ktorými sú veda, umenie, náboženstvo a morálka, sebaskúmanie a sebereflexia, a nihilizmus. Po prvýkrát tu tematizuje svoj koncept večného návratu, tézu o smrti Boha spolu s jej slávnou explicitnou formuláciou „Boh je mŕtvy!“, a tiež sa tu po prvýkrát zmieňuje o „Zarathustrovi“. Z literárneho hľadiska ide o veľmi osobitý a žánrovo ťažko zaraditeľný text. Na sprostredkovanie svojich ideí v ňom Nietzsche používa viaceré nástroje – aforizmy, esejistickú prózu, ale tiež poéziu. Radostná veda zaujíma v rámci jeho diela doslova centrálne postavenie. Nielenže ako vrcholná práca jeho slobodomyseľného obdobia chronologicky stojí približne v strede jeho tvorby, ale vyznačuje sa tiež myšlienkovou vyváženosťou Nietzscheho obvykle do extrémov vyhrotených postojov. Pozostáva z predhovoru, veršovanej predohry, piatich „kníh“ a básnického dodatku s názvom Piesne princa Vydedenca. Sám Nietzsche pokladal Radostnú vedu za najosobnejšie a najsympatickejšie zo všetkých svojich diel. Označuje ju za „pritakávajúcu“ knihu, ktorá je „hlboká, no jasná a dobrotivá“.