Zápach bolo cítiť ešte skôr, než sme vošli do dediny. Už vtedy som vedel, že nepôjde o obyčajný výjazd. Keď som vstúpil do domu, pochopil som, že niečo také som dovtedy ani nevidel, ani necítil. Rozkladajúce sa telo. Muchy. Červy, ktorých hmýrenie hýbalo celým telom. Jedna miestnosť a v nej človek, ktorý tam ležal dva mesiace, počas najväčších letných horúčav. Nebolo to pre mňa len telo. Hľadel som naň a v hlave sa mi vynárali otázky, ktoré nemali komu patriť. Kto si bol? Aký bol tvoj príbeh? Bol si niečie dieťa? Rodič? Manžel? Ako vyzerali tvoje posledné hodiny, keď už o tebe nikto nevedel? Museli sme sa s kolegom vrátiť späť po špeciálne ochranné oblečenie a plynové masky. Bez nich sa tam jednoducho nedalo vydržať. Chlad, ktorý mnou vtedy prešiel, sa nedá vy-svetliť. Akoby som cítil, že duša zosnulého po dlhom čase konečne nájde dôstojný odpoči-nok. Zápach aj ten pocit sa mi navždy vryli do pamäti. Kúsky jeho tela mi zostávali v rukách. Na to sa nedá zabudnúť. Práve vtedy som si uvedomil, že môj život sa bude uberať iným smerom. Smer, akým kráčam, som si vedome nevybral. Smrť pre mňa nikdy nebola len koncom.