Na začiatku bola krv preliata v Černovej v októbri 1907. Pätnásť mŕtvych, desiatky zranených. Černovčania trvali na tom, aby ich nový kostol vysvätil rodák Andrej Hlinka, ktorého cirkevná vrchnosť suspendovala. Ich odpor proti vysviacke iným kňazom sa skončil streľbou žandárov. Hlinka pri nej nebol, no tragédia sa stala základom jeho politickej legendy. Tá prežila aj jeho smrť v roku 1938. Historik Anton Hruboň sleduje, ako černovská tragédia pozdvihla Hlinku z ľudového tribúna na rešpektovaný symbol plebejského vzdoru a ako neskôr černovská krv a vlastné väznenie dodávali jeho zápasu za slovenskú autonómiu mimoriadnu politickú silu. Ukazuje, ako si ľudácky režim od jesene 1938 Hlinku privlastnil, urobil z neho „zvečnelého vodcu“, postavil mu mauzóleum a jeho „odkazom“ ospravedlňoval vlastné zločiny. Po roku 1945 nasledovalo „odhlinkovanie“: mizli sochy, menili sa názvy ulíc a starý príbeh vzdoru nahrádzala mytológia protifašistického odboja. Po Novembri 1989 sa Hlinka vrátil do verejného priestoru – spolu s ostrými spormi o jeho miesto v dejinách a záhadou zmiznutých telesných pozostatkov. Vzdor a krv nie je ďalším životopisom Andreja Hlinku. Je knihou o tom, ako sa z človeka stáva mýtus, z utrpenia politický kapitál a z pamäti nástroj moci. A tiež o tom, prečo politický jazyk krivdy, vzdoru a obete prežil režimy, ktoré si Hlinku sprivatizovali alebo ho chceli vymazať z dejín. Hlinka je stále s nami. Politický štýl, ktorý pomáhal formovať, dodnes vyhráva voľby. Ako s tým naložíme?