Do nášho domu vtrhlo päť ozbrojených teroristov. My sme boli v pyžamách; oni mali uniformy, kukly a kalašnikovy. Našli nás: mňa, moju manželku Lianne, naše nádherné dcéry Noju a Jahel aj nášho psa. Ukrývali sme sa v domácom kryte, spevnenej miestnosti, ktorá nás mala chrániť pred raketovými útokmi – nie takýmito votrelcami. Pes zúfalo štekal. Nikdy nemal rád cudzích. Pritiahol tým paľbu teroristov – s rachotom sa odrážala od stien. Ohlušujúco. S Lianne sme sa hodili na dievčatá, aby sme ich ochránili vlastnými telami. Kontrolovali sme, či nie sú zranené, kričali na teroristov, aby prestali. Prosili sme. Nebojte sa, upokojovali nás po arabsky a pýtali si naše mobily. Pozrel som sa dcéram do očí. Noja mala šestnásť. Jahel len trinásť. Snažil som sa ich upokojiť, hovoril som im, že všetko bude v poriadku. Nekričali. Neplakali. Dokonca ani nič nevraveli. Boli ochromené hrôzou. Videl som im ju v očiach a nikdy na ňu nezabudnem.